Medzinárodné humanitné právo
 | Medzinárodné humanitné právo je súčasťou verejného medzinárodného práva a je považované za jednu z jeho samostatných zložiek. Obsahuje obrovské množstvo medzinárodne dohodnutých pravidiel majúcich preventívny i represívny charakter. Ich účelom je predísť zbytočnému alebo nadmernému utrpeniu potencionálnych obetí vojen a zároveň zaistiť, aby v budúcnosti bol trestnými sankciami stíhaný každý, kto pravidlá medzinárodného práva poruší. |
Požiadavku maximálnej humanizácie vojny možno vyjadriť slovami: ak nie je možné medzi štátmi zatiaľ úplne vylúčiť vojnu, je potrebné na základe spoločne dohodnutých noriem čo najviac zmierniť jej dôsledky, najmä utrpenie ľudí. Súhrn týchto spoločne dohodnutých noriem nazývame medzinárodným humanitným právom. Normy medzinárodného humanitného práva sú zakotvené v množstve medzinárodných dohôd, na ktorých znení sa vlády štátov dohodli. Prvá takáto dohoda, ktorá bola uzatvorená v roku 1864 a ktorá sa týkala len zlepšenia osudu ranených vojakov v poľných armádach tvorí základ všetkých ostatných dohôd (konvencií), vytvorených neskôr. V roku 1907 pribudla ďalšia dohoda, ktorá poskytovala ochranu raneným príslušníkom ozbrojených síl na mori. V roku 1929 sa štáty dohodli na uzatvorení Ženevskej dohody o ochrane vojnových zajatcov. V tom istom roku vznikla aj nová dohoda o zlepšení osudu ranených vojakov.
Najvýznamnejšími dohodami z oblasti medzinárodného humanitného práva sú štyri Ženevské konvencie z roku 1949 a ich Dodatkové protokoly z roku 1977. Tieto konvencie sú založené na myšlienke rešpektovania dôstojnosti jednotlivca. Osoby, ktoré sa priamo nezúčastňujú na vojenských akciách alebo sú vyradené z akcií kvôli chorobe, zraneniu, zajatiu alebo z iného dôvodu, sa musia rešpektovať a chrániť pred účinkami vojny. Tým, ktorí trpia, treba pomôcť a postarať sa o nich bez rozdielu. Zvláštnu ochranu treba poskytnúť zdravotníckemu personálu, nemocničným a zdravotníckym transportom a personálu, budovám a zariadeniam Červeného kríža. |  |
